V BULHARSKU nebola núdza o ponuku čerstvých šťavnatých plodov hlavne vo väčších mestách ako Sofia, Plovdiv či v poturečtenom Kardžalí (na fotke). No na vidieku bola situácia celkom iná a v roli cestovateľov sme sa museli predzásobiť aspoň do ďalšieho väčšieho mesta.
TURECKO bolo z pohľadu miestnych trhov a pouličných predajcov rajom na zemi. Na Istanbulských pazároch (tak ako Turci nazývajú trhy, na fotke s korením a rybami) si turista može dopriať po čom mu len srdce túži. V otvorenej krajine bola však situácia už o poznanie neturistickejšia. Babičky vážili ešte starým prototypom váh a predávali čokoľvek, nielen čerstvo nazberané hríby či píniové oriešky priamo z borovicového lesa oznamujúceho blízkosť mora. Vrcholom tureckého holdovania poľnohospodárstvu a pestovaniu plodín boli však lokálne trhy v mestách Manisa a Şarkikaraagaç, ktoré patrili medzi naše naobľúbenejšie spomedzi tých navštívených na našej "vegetariánskej" ceste.
SÝRIA sa tak trochu nachádza v patovej situácii kvôli kontrole hlavného vodného zdroja Eufrat tureckým žrútom. Keď sme prechádzali niekdajšou Mezopotámiou, boli sme tak trochu smutní z toho, kde je tá v dejepise bájmi opradená a ospevovaná úrodná zem. Žiaľ videli sme len suchú nezavlažovanú bledozem práve zoranú po zbere obilia, pretkanú občasnými hájikmi olivovníkov a pistácií. Našťastie v krajine funguje dovoz z iných regiónov a v mestách si cudzinec môže dopriať šťavnaté osvieženie v podobe oranžovo-mrkvovej či sýto červenej šťavy vytlačenej z granátových jabĺk. O zeleň tiež nie je v mestách núdza, listová zelenina a zelenina s vňaťkou vyzerala vynikajúco a sviežo.
GRUZÍNSKO a jeho trhy boli predsa len pre nás niečím výnimočným. Aj v decembri na konci sezóny citrusov sme si mohli priamo na ceste naplno vychutnať vitamínovú bombu. Pri mori sa taktiež predávali čerstvé ryby ako farel či kefal (na fotke). Počas nášho 5-mesačného dobrovoľníckeho projektu v meste Poti a Zugdidi sme pravideľne navštevovali miestne rínky. Na fotke je znázornená strešná krytina, ktorú použili lokálni trhovníci a improvizujúci majstri. Predajcovia sa neštítili predávať doslova čokoľvek od Made in China výrobky, chilli papričky, malé čiernomorské rybky ančovičky, pomaranče až po nadmerne nasolené hrudy kravského syra. No výsostné postavenie na celkových tržbách rodinného rozpočtu aj tak zastávajú lieskové orechy, ktorým sa na vlhkých subtrópoch darí veľmi dobre. Vrcholom jarnej sezóny bol však občasne sa organizujúci trh s hydinou, prasatami a inou chovnou, kde si miestni ľudia zaobstarali aj trochu mäsa, ktoré nie je rozhodne súčasťou dennodennej konzumácie tak ako to býva u nás v Európe.
ARMÉNSKO má vďaka vysokej nadmorskej výške úplne iné zloženie konzumovaných potravín v porovnaní s nižšie položenými krajmi. Pestujú sa tam hlavne chladu vzdorné a pod zemou rastúce plodiny ako sú nám slovákom dobre známe zemiaky, kapusta či cibuľa alebo cesnak. Vo vysokohorskom jazere Sevan, nachádzajúcom sa vo výške okolo 2000 m.n.m., sa vďaka priezračne čistej vode dodnes zdržiava množstvo rakov. Tie sa považujú za miestnu delikatesu určenú na odbyt, v letnej sezóne sa podáva turistom prichádzajúcim najmä z Ruska. Žiaľ, prirodzené zásoby kvalitnejšej lososovitej ryby farela boli časom nahradené menej kvalitným kaprovitým kefalom. Podľa miestnych ľudí sa tak stalo po umelom vysadení kefala do jazera na príkaz pána Chruščova ešte za starých čias...
IRÁN a jeho bohatá poľnohospodárska základňa spočíva, podobne ako tomu je v Turecku, na životodárnom slnku a rozvinutom zavlažovacom systéme. Preto nečudo, že sa tu urodí aj množstvo pre európana exotických plodov. Dokonca aj v čase jarnej mimosezóny sa v Gruzínsku citrusy dovážajú prevažne z Iránu a tým sa neúmerne predražujú na lokálnych trhoch. Takáto situácia však nemôže nastať na trhoch v Iráne. Tam sú všetky základné plodiny doslova za "babku". Chcete tuzemské banány, ďatle, iránsky šafrán alebo paradajky? Proti gustu žiaden dišputát. Iránci počas predávania navyše častokrát zaujímajú pohodovú polohu v sede, počas ktorej doprajú sebe, prísediacim predajcom a niekedy aj turistom, horúci dúšok kvalitného iránskeho čaju.
MOLDAVSKO bolo považované za obilnicu bývalého Sovietskeho Zväzu. Bude aj európskou obilnicou po vstupe krajiny do Európskej Únie? No minimálne sa o ten vstup moldavská vláda usiľuje. Navyše poľnohospodárske podmienky sú v Moldavsku skutočne famózne. Na zvlnených pahorkoch povôdne pokrytých sýto zelenými lúkami s farebnými kvietkami sa darí hocičomu európskemu nevynímajúc jablká, melóny a vinič...
RUMUNSKO je prevažne hornatý kraj. Aj preto sa tam na jeseň urodí množstvo darov prírody. Lesných plodov ako čučoriedok je vtedy hojnosť a včely majú za sebou letnú znášku zlatistého medu. Ak by sme sa však v Rumunsku nenachádzali práve v tejto sezóne, určite natrafíme na babky predávajúce čo-to zo svojho chotára priamo pred vlastným barákom. No a v mestách a dedinách sa na miestne tržnice príliš netešte, pretože tie sa v Rumunsku akoby zázrakom neujali.
Zato UKRAJINA a jej obyvatelia, to je úplne iná nátura. Na miestnych trhoch tam dostanete všehochuť z domácej zahrádky či chlievu. A keďže ukrajinci nemajú dostatok peňazí na voľné rozhadzovanie v obchodoch, tí tu s obľubou taktiež nakupujú za prijateľnejšie ceny. S naloženým bicyklom sme sa vždy s obľubou zastavili pri rozloženom stolíku a doplnili železné zásoby na nadchádzajúcu cestu.
SLOVENSKO je v otázke trhovníctva viac-menej už štandardizované tak ako väčšina európskych krajín. Šedému predaju sezónnych plodín len tak na ulici už odzvonilo. Po dlhšej dobe strávenej na Slovensku sme na "oficiálne" trhovisko naďabili až v Žiline. Koniec koncov, takéto usporiadané trhy sa nelíšia od tých neštandardizovaných v ničom zásadnom, iba ak v povinnej registrácii či zaplatení poplatku za miesto. No žilinský trh sa predsa aj tak niečím líšil od východnejšie položených trhov. Z pohľadu nakupujúceho nám prítomnosť spríjemňovala nástenná maľba "babičky hrdlorezky", ktorá vnášala do predaja neopakovateľný šmrnc.
